Ži naplno!

Včera som si po práci na chvíľu zdriemla. Nečakala som, že za sa mi bude zdať tak živý sen...   Snažila som sa uniknúť nejakým ľuďom, keď som zrazu zbadala starý vidiecky dom. Vyzeral ako vhodné útočisko, tak som do neho rýchlo vbehla. Na moje prekvapenie v ňom bola moja babička, z mamkinej strany. Naša milovaná Nagyika (krátka verzia maďarskej nagymamy). Ani sme nemuseli nič hovoriť, jednoducho ma objala a ja som cítila, ako ma jej láska upokojuje. V tom okamihu všetko ostatné prestalo existovať. Bola som bezhranične milovaná jej čistým srdcom, v Božej prítomnosti, ktorá bola takmer hmatateľná. Chcela som tam ostať navždy. Ale cítila som, ako mi bez slov hovorí, že je čas ísť. Pomaly, veľmi pomaly som sa prebúdzala. Keď som konečne úplne precitla, uvedomila som si, že tú Lásku už necítim. Nemohla som si pomôcť, nekontrolovateľne som vzlykala dobrú polhodinu. A aj teraz, ako to píšem, mi slzy stekajú po tvári. Každý, kto ju poznal, pochopí. Naša Nagyi bola pevný základ, skala

Toto je príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí sa kedysi do seba zaľúbili, vzali sa a začali spolu žiť. Na začiatku bolo všetko veľmi vzrušujúce, ale po pár rokoch.. nastal každodenný život.. Ona sa ráno už nebudí na jeho bozk, ale na najhlasnejší budík, ktorý majú v dome. Hneď potom sa náhli do kúpeľne a skrášľuje sa pre svet vonku. Medzitým milujúci manžel pripravil spoločné raňajky, sedí pri stole a čaká na ňu. Ale ona si len v rýchlosti vezme kávu, a vypije ju, kým si obúva topánky.   Následne opúšťa dom so slovami: „Prepáč zlatko, musím utekať, inak prídem neskoro do práce." Počas dňa je tak zaneprázdnená pracovnými povinnosťami, že ani nevníma zvonenie vlastného telefónu.. Jej manžel sa jej snaží dovolať. Ak náhodou zdvihne, povie mu, že mu zavolá naspäť, keď bude mať čas, ale nikdy sa tak nestane.. Po práci má vždy dôležité stretnutie, alebo aspoň večeru s niekým, kto je dôležitý. Keď konečne príde domov, nájde všetko pripravené na romantickú večeru, jej manžel trpezlivo