Nagyi

Včera som si po práci na chvíľu zdriemla. Nečakala som, že za sa mi bude zdať tak živý sen...  Snažila som sa uniknúť nejakým ľuďom, keď som zrazu zbadala starý vidiecky dom. Vyzeral ako vhodné útočisko, tak som do neho rýchlo vbehla. Na moje prekvapenie v ňom bola moja babička, z mamkinej strany. Naša milovaná Nagyika (krátka verzia maďarskej nagymamy). Ani sme nemuseli nič hovoriť, jednoducho ma objala a ja som cítila, ako ma jej láska upokojuje. V tom okamihu všetko ostatné prestalo existovať. Bola som bezhranične milovaná jej čistým srdcom, v Božej prítomnosti, ktorá bola takmer hmatateľná. Chcela som tam ostať navždy. Ale cítila som, ako mi bez slov hovorí, že je čas ísť.

Pomaly, veľmi pomaly som sa prebúdzala. Keď som konečne úplne precitla, uvedomila som si, že tú Lásku už necítim. Nemohla som si pomôcť, nekontrolovateľne som vzlykala dobrú polhodinu. A aj teraz, ako to píšem, mi slzy stekajú po tvári. Každý, kto ju poznal, pochopí. Naša Nagyi bola pevný základ, skala našej rodiny. Vždy bola rovnaká: milujúca, starostlivá, usmievavá, vítajúc všetkých s otvorenou náručou, nikdy nemala naponáhľo. Samozrejme, že boli obdobia, keď bola smutná a zranená, ale nikdy to nedala tomu druhému pocítiť. Teraz, keď som už staršia, premýšľam, ako vôbec mohla ostať takáto. Po tom všetkom, čím si prešla.

Ako dvadsaťročná sa vydala za mládenca z najchudobnejšej rodiny na dedine. Jej relatívne bohatá rodina z toho nebola nijak nadšená. Presťahovali sa do mesta za lepším životom. Život s horkokrvným a žiarlivým manželom bol každodennou výzvou. Ich prvé dievčatko zomrelo pravdepodobne v dôsledku lekárskej nedbanlivosti. Potom prišla vojna, muž musel nastúpiť do vojenskej služby, ostala sama s malými dvojčatami. Potom prišli Rusi a obsadili našu krajinu. Kedykoľvek vošli do akéhokoľvek domu a vzali si, čo chceli: potraviny, šperky, peniaze... Predstavte si matku troch detí samu doma, bez akejkoľvek ochrany. Vzali jej aj manželskú obrúčku, ale ostatné šperky múdro schovala v peci. Neskôr sa presťahovali do mesta za lepším životom. Takmer každý týždeň sa vybrala do rodnej dediny za mamou pre jedlo - múku, vajcia a mlieko – aby mala z čoho variť.

Keď o tom všetkom spätne premýšľam, nespomínam si na žiadnu horkosť, hnev alebo hlboký smútok v Nagyi. Naopak, vždy sa obracala ku kráse. Milovala pekné veci, hlavne šaty. Rada sa vkusne obliekala a vždy si na zovňajšku dala veľmi záležať. Keďže na nakupovanie peniaze neboli, začala si sama šiť. Učila sa od kamarátky. Potom už len stačila Burda (vtedajší módny časopis so strihmi) a šikovnosť.  Všade chodila s otvorenými očami, neustále hľadala inšpiráciu. Robila to, čo milovala - tvorila krásu! Dlhé roky krásne vyšívala -  obrusy, vankúše, nástenné obrazy. Rada vymýšľala nové vzory a pestrými farbami ich privádzala k životu. Aby vylepšila rodinný rozpočet, začala šiť dámske šaty na objednávku. Čoskoro sa jej zákazníčkami stali mnohé prominentné ženy v meste. Reklamu jej robili šaty samotné. Pamätám si jej izbu plnú rôznych šiat v rôznych štádiách výroby. A tiež jej zákazníčky s niekedy nemožnými až smiešnymi očakávaniami. Ale Nagyi k nim vždy bola veľmi úctivá a trpezlivá.

Všetkými ťažkými obdobiami života prešla s gráciou. Bolo v nej niečo kráľovské, vznešené. Aj keď mala na sebe župan, zvykli sme jej hovoriť pani grófka.  Ona dobre vedela, Kto za tým všetkým je. Poznala svojho Stvoriteľa, Darcu všetkých dobrých vecí. Bola bojovníčkou na modlitbách, raz mi povedala: „Modlím sa za vás tri každý večer." Vtedy som si myslela, že to babičky robia bežne, ale až neskôr som si uvedomila, aká moc bola cez jej modlitby uvoľnená do našich životov. Jasne vnímam duchovný prielom v mojej generácii. A to aj vďaka prímluvným modlitbám tých, ktorí kráčali pred nami! Nezabúdajme na tých, ktorí nám pripravovali chodníky. Na tých, ktorých to stálo veľa síl, aby my sme mohli ísť ďalej, rýchlejšie a vyššie. Na tých, na ktorých pleciach môžeme stáť. Pane, prosím pomôž nám robiť to isté pre generáciu, ktorá prichádza po nás. V mene Tvojej bezhraničnej Lásky.