Vďačnosť

Žijeme v spoločnosti, ktorá nás od raného veku učí: "Máš právo na... Máš právo, aby sa s tebou jednalo férovo, máš právo na vzdelanie, na vyjadrenie vlastného názoru kedykoľvek a kdekoľvek, právo na slušný život, právo na to, naložiť so svojím životom, ako sa ti zachce."

Ako som začala pracovať v Nemecku, zdalo sa mi, že mi niečo uniká, že niečomu nerozumiem. Pacientom v nemocnici sa dostalo najlepšej lekárskej starostlivosti, assembly boli liečení podľa najnovších doporučení a väčšinou s veľmi dobrými výsledkami. Ale napriek tomu sa mi zdalo, že nie sú spokojní.. Dokonca aj vtedy, keď dostali najlepšiu jednolôžkovú izbu v nemocnici, s raňajkami dennú tlač, rodinní príslušníci mohli prísť na návštevu kedykoľvek a personál bol veľmi priateľský a milý. Jedna pacientka chcela dokonca od profesora záruku, že sa jej arytmia už nikdy nevráti!

Jedného dňa sa mi dostal do rúk lekársky časopis, na ktorého titulnej strane bol nadpis: "Všetci pacienti majú právo byť zdraví! " To ma šokovalo. To myslia vážne? Ako čo potom postihnutí a chronicky chorí pacienti? Kde sú ich práva? A vtedy som to pochopila, že pacienti v Nemecku (pri najmenšom niektorí z nich) naozaj veria, že majú právo byť úplne zdraví! Nie právo na zdravotnícku starostlivosť, ale právo na zdravie! Toto bola pre mňa úplne nová koncepcia. Vyrastala som totiž v kultúre, ktorá nás učila, že zdravie je dar, niečo, čo si nemožno zaslúžiť, a že si ho máme vážiť. Po prečítaní tohto článku som mohla lepšie pochopiť chovanie našich pacientov. Oni totiž očakávali, že budú opäť úplne zdraví. A to im nemôžme zaručiť.  

Tento postoj je opakom biblického postoja vďačnosti. Keď navonok žiješ filozofiu: "Mám právo na...", nie je možné súčasne vnútorne zažívať vďačnosť.

Poznám jedného muža, ktorý sa vzdal všetkých svojich legitímnych práv, dobrovoľne opustil Nebo a keď Ho Boh požiadal, odpovedal asi takto: "Otče, je to pre mňa výsada ísť v Tvojom mene na zem, a priviesť Tvoje deti, mojich bratov a sestry, naspäť k Tebe." Mohol povedať aj niečo iné: "Som takisto Boh, a mám právo ostať tu pri Tebe, počúvať anjelské chvály a dívať sa na túto nádheru naveky. " Ale Ježiš sa rozhodol inak. On sa vzdal všetkého, stal sa chudobným, bez domova, krotkým, prenasledovaným a mučeným, aby nás priviedol naspäť domov. Je tak mnoho vecí, za ktoré môžeme byť vďační. Za naše rodiny, priateľov, zamestnania, zbory, domovy s tečúcou vodou a elektrikou, zdravotnícku starostlivosť, sociálny systém... Ďakuj Bohu v každej situácii. Ak pre nič iné, ďakuj Mu za Jeho lásku, ktorá ťa spasila, ďakuj Mu za Jeho dobrý plán pre tvoj život, ďakuj Mu za to, čo robí práve teraz, aj keď tomu možno ešte nerozumieš.

Prečo je životne dôležité osvojiť si životný štýl vďačnosti?

-       Lebo vďačnosť prináša pokoj do našich sŕdc a myslí. (Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti v modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. Fil 4,6-7)

-       Lebo vďačnosť nás privádza do Božej Prítomnosti. (Vstúpte do Jeho brán s vďakou a s chválospevom do Jeho nádvorí. Žalm 100,4)

-       Je to Božia túžba pre tvoj život.  (Ustavične sa radujte. Neprestajne sa modlite. Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. 1. Thes 5,16-18)

-       Lebo vďačnosť prehlasuje a svedčí o Božej dobrote. (Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, veď Jeho milosť trvá naveky. 1. Kron. 13,34)

-       Vďačnosť vedie k požehnaniu a obnoveniu nás samých, našich domov a našich národov. (Ešte bude počuť hlas tých, ktorí prinášajú obetu vďaky do Hospodinovho domu, lebo zmením údel krajiny a bude ako na počiatku – znie výrok Hospodina. Jer 33,11)

Ďalej sa v tejto kapitole hovorí o tom, že Boh uskutoční slovo o dobre, ktoré sľúbil domu Izraela a v tých dňoch Ho budú volať: Hospodin, náš spravodlivý Spasiteľ. Máme na výber. Môžeme celý svoj život prežiť bojom za naše „práva“, alebo môžeme prehlasovať, že Boh je náš spravodlivý Spasiteľ.

Nedávno som v zamestnaní zažívala pocit neprávosti, keďže kvantum práce bolo rozdelené veľmi nerovnomerne. Nebol to len pocit, bo to fakt. Tak som sa rozhodla povstať za svoje „práva“ a na druhý deň prehovoriť s osobou, ktorá bola zodpovedná za rozpis služieb. Ale v tú chvíľu, ako som sa takto rozhodla, som stratila svoj vnútorný pokoj. Tak som šla na kolená, a pýtala sa Pána, čo mám robiť. Nič mi nepovedal, len sa ma jednoducho spýtal: „Naozaj si myslíš, že táto osoba rozhoduje o pridelení tvojej práce?" Samozrejme, že nie! Ty si to, Pane. Ty sám rozhoduješ koľko a ktorí pacienti majú prísť ku mne, a viem, že mi dáš silu na každú úlohu! Je to výsada pracovať pre Teba, Pane! Podriaďujem sa Tvojej vôli, Ty si môj šéf! A bum! Pokoj naplnil moje srdce ako keď sa krčah plní olejom. Lebo som prehlásila, že On je môj spravodlivý Spasiteľ!

Ďalší deň v práci som nepovedala nič. Hneď ráno prišla za mnou moja šéfka a povedala mi presne, slovo od slova, tie dve vety, ktoré som mala pripravené na svoju obranu.  Ostala som prekvapená a vďačnosť naplnila moje srdce až po okraj.

"A všetko, čo konáte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze Neho ďakujte Bohu Otcovi. " Kol 3,17