Ži naplno!

Láska sa nevystatuje a nenadúva. Je pokorná a učí nás, ako ostať nízko a ísť pomaly vpred. Veľa som sa o tomto naučila od Daniela, telesne postihnutého bezdomovca z Rumunska. Spôsob, akým sme sa stretli, bol, samozrejme, nadprirodzený. Pán mi ho zvýraznil lúčom svetla ako som išla najfrekventovanejšou ulicou v centre Frankfurtu. Najprv som okolo neho prešla, nevedela som, ako ho osloviť. Bol horúci letný deň, tak mi Pán povedal, aby som mu priniesla vodu. Super! To zvládnem! Sedel na zemi, jeho deformované nohy vystreté pred ním. Tak som si k nemu kľakla a spýtala, či je smädný, či by chcel vodu. Nerozumel mi, a tak som mu ukázala fľašu vody. Prikývol a začali sme sa lámanou nemčinou zhovárať. Potom sme sa najedli a dali kávu. Povedala som mu, že verím v Ježiša, a on, že je tiež veriaci, katolík.   To ma prekvapilo, akosi som predpokladala, že je neveriaci. Myslela som, že je nemožné veriť v dobrého Boha v situácii, v ktorej sa nachádzal. Horko-ťažko mi vyrozprával

Poznáš osobu, ktorá sa správa stále rovnako? Nezávisle od svojich nálad, ťažkostí alebo okolností? Osobu, ktorá je naozaj stabilná? V dnešnom uponáhľanom svete to vôbec nie je jednoduché.. Často reagujeme spôsobom, ktorý neskôr ľutujeme. Apoštol Pavol v 1. liste Korintským v 3 kapitole popisuje prvých kresťanov ako bláznov pre Krista: boli slabí, opovrhovaní, smädní a hladní, bez domova. Ale keď boli preklínaní, žehnali, keď boli prenasledovaní, vytrvali, keď sa im posmievali, odpovedali láskavo. Boli na výsmech celému svetu, až do svojho konca. Ako som čítala tento preklad (New International Version), stále ma prenasledovala otázka, ako to vôbec mohli vydržať. Verím, že tak milovali Pána Ježiša a boli svedkami Jeho nemeniacej sa, vytrvalej láske k nim, že ani smrť nemohla ich lásku k Nemu uhasiť. Som veľmi aktívna osoba, dokonca aj môj šéf s úsmevom pozoroval môj „hyperaktivizmus“, ako to rád nazýval. Milujem byť v pohybe, ako vo fyzickom tak aj v duchovnom svete. Takže pr

Zvykla som si tráviť prvú rannú hodinu s Pánom. Jedného dňa, počas modlitby, som počula inštrukciu pozvať mojich susedov (z 2. poschodia) na večeru. Moja reakcia bola: tak toto neklapne, toto si Pane prepískol. Ale keďže si to Ty, poslúchnem. A dokážem Ti, že to nedopadne dobre. Bola som si istá, že nikto nepríde. Aj tak som napísala pozvánky – pohľadnice s biblickými veršíkmi – s návrhom možných termínov a hodila každému jednu do schránky. Mojich susedov som zbežne poznala, sem-tam sme prehodili pár slov. Až na jedného chlapíka, ktorý býva v opačnom kúte poschodia. Za celé 4 roky som nevidela nikoho z toho bytu vychádzať alebo vchádzať. Na chvíľu ma aj napadlo, či to nie je nebezpečné pozvať cudzieho chlapa k sebe domov.. Ale koniec koncov nebudem s ním sama.      Tak si predstavte moje prekvapenie, keď práve on odpovedal na pozvanie ako prvý. Bol nadšený, napísal, že veľmi rád príde a keď tak sa aj prispôsobí ostatným. Všetci, až na jeden mladučký pár, prijali pozvanie. V ku