Vytrvalá láska

Zvykla som si tráviť prvú rannú hodinu s Pánom. Jedného dňa, počas modlitby, som počula inštrukciu pozvať mojich susedov (z 2. poschodia) na večeru. Moja reakcia bola: tak toto neklapne, toto si Pane prepískol. Ale keďže si to Ty, poslúchnem. A dokážem Ti, že to nedopadne dobre. Bola som si istá, že nikto nepríde. Aj tak som napísala pozvánky – pohľadnice s biblickými veršíkmi – s návrhom možných termínov a hodila každému jednu do schránky. Mojich susedov som zbežne poznala, sem-tam sme prehodili pár slov. Až na jedného chlapíka, ktorý býva v opačnom kúte poschodia. Za celé 4 roky som nevidela nikoho z toho bytu vychádzať alebo vchádzať. Na chvíľu ma aj napadlo, či to nie je nebezpečné pozvať cudzieho chlapa k sebe domov.. Ale koniec koncov nebudem s ním sama.    

Tak si predstavte moje prekvapenie, keď práve on odpovedal na pozvanie ako prvý. Bol nadšený, napísal, že veľmi rád príde a keď tak sa aj prispôsobí ostatným. Všetci, až na jeden mladučký pár, prijali pozvanie. V kuchyni som sa ozaj snažila (pre tých, čo ma nepoznajú to znamená, že som v nej strávila viac ako 20minút) a presne o 19:00hod zazvonil pri dverách ako prvý neznámy muž. Pôsobil priateľsky aj keď dosť placho, asi taký 50-tnik. Potom prišla staršia dáma – vdova, vychystaná ako do opery, v lodičkách, s elegantnou šálou okolo krku. Keby som mala čas, tak si prezlečiem svoje rifle a tričko.. Ostatní sa pridali a cítila som sa sebaisto: môj byt - moje pravidlá, tak som sa ich spýtala, či sa môžeme pred jedlom pomodliť. Okamžite súhlasili. Všetci. Tak som sa modlila a keďže som bola z toho celá mimo, urobila som kopec gramatických chýb. Ešteže Pán Boh počuje moje srdce a nie moju zlú nemčinu. Ako som podávala jedlo, niekto sa spýtal tohto muža, aké má povolanie. Odpovedal niečo, čo znelo ako farár, ale nebola som si istá, lebo po nemecky farár (Pfarrer) a vodič (Fahrer) znejú veľmi podobne. Nechcela som sa strápniť a tak som bola ticho. Až kým sa niekto spýtal: katolícky alebo evanjelický? Odpovedal evanjelický. To je úžasné! Toto som ale vôbec nečakala. Cítila som, aj to neskôr povedal, že je unavený zo služby ľuďom a momentálne si hľadá prácu úplne v inom obore. Postupne sa uvoľnil, cítil sa dobre v našej spoločnosti, a začal viac a viac rozprávať. Zdieľal rôzne príbehy zo svojich doterajších zamestnaní – v pohrebnom ústave a imigrantskom tábore.

V podstate všetci sme sa zdieľali, svoje príbehy, v čo veríme, s čím bojujeme. Uvedomila som si, že som ich spoznala omnoho lepšie, a tým pádom sa za nich môžem aj lepšie modliť. Odišli po polnoci. Celý čas som cítila Božiu prítomnosť v izbe a mohla som vidieť a počuť ,ako si Božie deti užívali ten čas, do kuchyne ku mne doliehali výbuchy smiechu. A Boh Otec mal radosť tiež.

Niekoľko dní potom som si uvedomila, že Boh takto pripomenul pastorovi, že je s ním aj uprostred jeho problémov, že ho nikdy neopustil. A že Jeho láska je ozajstná a neutíchajúca. Táto Božia vytrvalosť a dobrota ma hlboko zasiahla. On nikdy neprestane za teba bojovať. Kamkoľvek sa otočíš, tam bude na teba čakať, čokoľvek budeš robiť, On ťa bude viesť krok za krokom. Ako som to písala, vynoril sa mi refrén jednej známej chvály Reckless Love (voľný preklad Smelá láska): "Nie je tieň, ktorý nepresvetlíš, nie je hora, ktorú nezdoláš, aby si bol so mnou. Nie je múr, ktorý nezbúraš, nie je lož, ktorú nezlomíš, aby si bol so mnou."