Ži naplno!

Len tretí deň môjho pobytu v Nepále som dostala tú otravnú hnačku. Naozaj ma to prekvapilo, bola som si totiž istá, že mne sa nič také nestane. Veď som si dávala pozor na jedlo, umývala ruky s dezinfekčným prostriedkom, pili sme iba balenú vodu. Len raz som zabudla a vyčistila si zuby s nefiltrovanou vodou. No niekedy stačí jedna chyba, aby sa človek dostal do problémov... Ale aj tak som bola odhodlaná, že si za žiadnych okolností nenechám z našej cesty nič ujsť. A moje úžasné kamarátky mi to umožnili. Počas výletov sme museli robiť pravidelné pauzy, neustále hľadali   toalety, keď som skolabovala, držali mi nohy hore.. Pre nich to tiež nebola žiadna zábava. Odkedy som vstúpila do tejto krajiny a tiež uprostred toho, čo sa dialo, som neustále počula ten tichý Hlas, ako sa ma pýta: „Dôveruješ mi? Dôveruješ mi NAOZAJ?“ Dookola to isté... Pomyslela som si, že si nemohol vybrať vhodnejší čas.. Ale Hlas neutíchal, a tak som musela reagovať. Moja duša vykríkla: „...

Bol to ďalší sparný večer modlitieb a chvál v našom kempe v Johannesburgu.   Pomaly som si začala zvykať na intenzitu chvál, hlasnú hudbu, zmes vôní a nepohodlné sedenie na zemi. Učila som sa sústrediť na Boha aj počas zdravotníckej služby so ´služobným´ telefónom ležiacim hneď vedľa mojej biblie.. Neverila som, že moje lekárske povinnosti ma budú prenasledovať až sem a ešte k tomu mi zúfalo chýbalo trochu súkromia. Po nejakom čase to už išlo veľmi ľahko, Božia prítomnosť bola tak nádherná a hmatateľná, zjavil sa zakaždým hneď, ako sme začali uctievať. Tentokrát som začula Jeho hlas, ako mi hovorí: „Poď domov!" Moja odpoveď bola: „Pane, to vôbec nie je vtipné! Ja už ani neviem, kde je môj domov. Vieš koľkokrát som sa sťahovala za posledných šesť rokov? Päťkrát! Z rodičovského domu som odišla keď mi bolo 16, takže teraz naozaj neviem, aký domov máš na mysli!“   Ale Jeho hlas trval na tom: „Poď domov!" Tak som zavrela oči a začala p...