Domov

Bol to ďalší sparný večer modlitieb a chvál v našom kempe v Johannesburgu.  Pomaly som si začala zvykať na intenzitu chvál, hlasnú hudbu, zmes vôní a nepohodlné sedenie na zemi. Učila som sa sústrediť na Boha aj počas zdravotníckej služby so ´služobným´ telefónom ležiacim hneď vedľa mojej biblie.. Neverila som, že moje lekárske povinnosti ma budú prenasledovať až sem a ešte k tomu mi zúfalo chýbalo trochu súkromia. Po nejakom čase to už išlo veľmi ľahko, Božia prítomnosť bola tak nádherná a hmatateľná, zjavil sa zakaždým hneď, ako sme začali uctievať. Tentokrát som začula Jeho hlas, ako mi hovorí: „Poď domov!" Moja odpoveď bola: „Pane, to vôbec nie je vtipné! Ja už ani neviem, kde je môj domov. Vieš koľkokrát som sa sťahovala za posledných šesť rokov? Päťkrát! Z rodičovského domu som odišla keď mi bolo 16, takže teraz naozaj neviem, aký domov máš na mysli!“  Ale Jeho hlas trval na tom: „Poď domov!" Tak som zavrela oči a začala počúvať.

Zrazu som pred sebou uvidela lesnú cestu a tak som sa po nej vydala. Cítila som, že nie som sama. Po chvíli chôdze som po pravej strane uvidela bráničku a za ňou krásny drevený domček. V momente som vedela, že toto je môj domov. Už zvonku vyzeral veľmi útulne a dokonale zapadal do okolitej prírody. Vstúpila som. Vo vnútri bolo takmer všetko z dreva, drevené podlahy, drevené stropy. Úzka predsieň s drevenou lavicou a vešiakom, po ľavej strane veľká obývačka s krásnym krbom uprostred, luxusná biela pohovka s veľkým kreslom. Cez obývačku sa šlo do pracovne, uprostred ktorej stál nádherný masívny drevený stôl vykladaný zlatom, za ním mohutné kráľovské kreslo a oproti nemu ešte jedno menšie kreslo. Túto miestnosť som už poznala z môjho predchádzajúceho stretnutia s Bohom Otcom. Teraz som si ju mohla lepšie obhliadnuť, a aj keď som nikoho nevidela, cítila som tu úžasnú  autoritu a pokoj.  Vyšla som a chodbou som prešla do kuchyne. Bolo to najdokonalejšia kuchyňa, akú som kedy videla. Veľmi priestranná, kompletne vybavená, zaliata svetlom vďaka veľkým oknám a skleneným dverám, ktoré viedli do záhrady. Jasne si spomínam, ako som pred rokmi po takýchto dverách zatúžila. Prvýkrát som ich videla počas mojich stredoškolských štúdií v Anglicku v dome mojej úžasnej pestúnskej rodiny. Ale táto kuchyňa bola stokrát lepšia! Všetko bolo z dreva, uprostred jednoduchý dlhý stôl s lavicami na každej strane. A tam bol On! Ježiš sedel za stolom plným jedla akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete a láskavo mi pokynul, aby som si sadla a jedla s Ním. Z pohľadu na pestrú paletu zeleniny a ovocia sa mi zatočila hlava, posledné týždne sme totiž jedli len ryžu s fazuľou. Bolo to naozaj ako prísť domov na večeru. Sadla som si oproti a nemohla som z Neho spustiť oči, zrazu som nevnímala jedlo, ani si nepamätám, či som niečo zjedla. Len som tam sedela a dívala sa Mu do očí, to bolo všetko, čo som v danej chvíli potrebovala. A vedela som, že toto je môj domov, môj úkryt, miesto, kde všetko bude dávať zmysel, kde budem občerstvená a uzdravená. A že tento dom hrdza ani mole nezničí, a nikto nikdy mi ho nebude môcť vziať.

Moja ďalšia návšteva v dome prebehla, keď moje fyzické telo už bolo dávno hore a sedelo v mozambickej triede na zemi, ale moje duchovné telo sa prebudilo neskôr v spálni na poschodí môjho nového domova, v krásnej postele s baldachýnom.  Rýchlo som sa osprchovala a zišla dole hľadať Ježiša. Ale nemohla som Ho nikde nájsť! Nebol v kuchyni, nebol v obývačke ani v pracovni. Až po nejakej dobe som si všimla pootvorené dvere vedúce do záhrady. Po prvýkrát som vyšla von a uvidela, v akom úbohom stave sa záhrada nachádza. Tráva bola vysoká a suchá, stromy rástli na divoko a všade boli neupravené kríky... Totálny chaos... A potom som si všimla rebrík, opierajúc sa o jeden z ovocných stromov a na ňom žiaril spodný lem bieleho rúcha. Bol to Ježiš, stál úplne hore na rebríku, a s obrovskou radosťou orezával a štiepil konáre! Užíval si to natoľko, že sa mi zdalo, ako Ho počujem pískať. To ma dostalo. Premožená Jeho láskou som klesla na kolená vedľa rebríka a plakala, vyznávala, ako je mi to ľúto, že moja záhrada je v takomto stave, že som sa o ňu lepšie nestarala. Vedela som totiž, že záhrada reprezentuje môj duchovný život. V tom som si uvedomila, že Ježiš sám rád odvedie tú prácu a že v tom má zaľúbenie! Tak som začala spievať: „Milujem Ťa Pane každým dňom viac a viac, Ty si tak nádherný, Ty si tak dobrý ku mne!“ Presne v tomto momente sme na zemi ako trieda začali spoločne spievať chválu ´Nech padá dážď ´ a zrazu moje telo, duša a duch sa zjednotili a ja som bola doslova stratená v uctievaní.

Ďakovala som Mu za školu, za Jeho ochranu a starostlivosť, a povedal som ÁNO novému ovociu, ktoré príde do môjho života. „Bude to trvať nejaký čas“, povedal Ježiš, „ale neboj sa a buď trpezlivá“. Od tej doby som mohla sledovať postupný prerod mojej záhrady a môjho srdca. Zatiaľ čo som sedela na lavičke s Pánom, mohla som sledovať ako stromy začali kvitnúť, ako nová tráva začala rásť, ako sa do záhrady začal vracať život. Záhrada sa stala mojím miestom odpočinku, miestom absolútnej dôvery a očakávania, miesto radosti z Jeho prítomnosti. On je tak dobrý ku nám. A chce KAŽDÉHO jedného z nás zobrať domov.


Nádherná pieseň Come home: https://www.youtube.com/watch?v=qxW0cPo7F_o