Pýcha

Pýcha je naozaj veľká téma v mojom živote. Priznávam sa bez mučenia. A z času na čas sa pokúša nepozorovane vplížiť dnu. Ale po svojom boku mám najlepšieho Radcu a Pomocníka, takže akonáhle zabliká varovné svetlo, viem, že sa musím okamžite zastaviť a počúvať, čo mi hovorí. Moju prvú veľkú lekciu o pýche som dostala tesne pred odchodom na misijnú školu v Afrike. Keď som prvýkrát počula Heidi Baker kázať, pochybovala som. Ale veľké ČO AK začalo rásť v mojom vnútri, čo ak to, čo hovorí, je reálne, to by úplne zmenilo môj pohľad na Boha, na kresťanstvo, na všetko! A vedela som, že to musím zistiť sama, či naozaj môžeme poznať Pána Ježiša tak dôverne, či je vôbec možné mať taký blízky vzťah s Bohom Otcom a Duchom Svätým. Na mieste som sa rozhodla ísť do Mozambiku a preskúmať to.

O dva roky neskôr všetko do seba dokonale zapadalo, a zdalo sa, že prišiel ten správny čas. Po troch rokoch v Nemecku som konečne mohla atestovať, a platnosť mojej pracovnej zmluvy sa chýlila ku koncu. Bolo mi jasné, že je čas na nové miesto. Úžasná príležitosť urobiť si na nejaký čas voľno a absolvovať školu v Afrike! Pracovala som do konca júna, a ešte v máji som sa prihlásila na školu a na atestáciu. A potom sa začali diať vtipné veci. Mozambická vláda nám povolila ostať len jeden mesiac,  odmietli dať nám víza na celý pobyt (10 týždňov). A tak naši vedúci školy museli naozaj zamakať a nájsť náhradné miesto v Južnej Afrike. Bolo to tak intenzívne, že sme dostávali e-maily s novými informáciami takmer každý deň, a dlho sme nevedeli, či sa škola vôbec bude konať. Asi 100 študentov to vzdalo a zrušili svoju registráciu. Jedného dňa moja najlepšia priateľka, ktorá sa tiež prihlásila na školu, mi zavolala a prvá vec, ktorú povedala, bolo: "Judi, došlo k najhoršiemu!" Hneď ma napadlo: Ach nie, škola bola zrušená! Ale ona pokračovala a povedala: „Prvé tri týždne pobytu budeme ubytovaní v stanoch!" Viem, že stanovanie neznáša, ale mne spadol kameň zo srdca.. Pamätám si, ako som jej povedala, že ak vedúci si dávajú tú námahu, a oni sa nevzdávajú, tak ani my sme sa nesmieme vzdať! Keď sa diabol tak veľmi snaží toto zmariť, určite nás čaká na konci tejto cesty obrovské požehnanie! Naši priatelia sa nám snažili školu vyhovoriť, že vraj tých prekážok je už príliš mnoho.. Zároveň vypukla v západnej Afrike epidémie eboly.  Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila mojej rodine vysvetliť, že my budeme na opačnom konci kontinentu, všetko, čo vnímali a počuli bolo Ebola... Každopádne, ja som sa sústredila na prípravy. Otázka mesiaca bola, ako pobaliť všetko potrebné na 10 týždňov vrátane stanu, spacieho vaku, teplej deky a zdravotníckych potrieb do jedného kufra? Ani neviem ako, ale podarilo sa.

Pomedzi tieto prípray som sa snažila učiť sa na atestáciu, ale nejak to bolo pre mňa druhotné. Skúška bola naplánovaná na začiatok septembra, škola začínala koncom septembra. Žiaden z mojich kolegov z nemocnice nedostal svoj želaný dátum skúšky, vždy bola preložená minimálne o mesiac neskôr. Bola som jediná, kto dostal žiadaný termín! A vtom mi strach začal našepkávať: Neučila si sa dosť intenzívne. Bola si príliš zaneprázdnená s Afrikou, to je od teba pekne nezodpovedné! Investovala si do toho posledných 8 rokov svojho života!" Postupne som začala tomu veriť, až kým som nepočula Jeho hlas mi hovoriac: " V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach." (1. Jánov 4:18) Zrazu som si uvedomila, ako pochabo som sa chovala, odmietla som strach a prijala dokonalý pokoj. Skúška prebehla veľmi dobre, dostala som čisto praktické otázky a na konci sme sa aj so skúšajúcimi dobre zasmiali! Vďaka, Ježiš!

Tak, a teraz som sa mohla plne sústrediť na Afriku! Ešte stále som nemala mozambické víza, môj pas trčal už vyše 2 týždňov v Berlíne. Na veľvyslanectvo som telefonovala každý deň, raz som sa snažila byť super milá, inokedy zas prísnejšia, ale nič nezaberalo. Nemohla som ho ani osobne vyzdvihnúť, nemohla som robiť nič! Dva dni pred odletom som ešte stále nemala pas! A to ma úplne položilo. Pane, nevšimol si si, ako som sa snažila? Koľko som do tohto investovala? Zle som Ťa pochopila? Nepočula som Tvoj Hlas jasne hneď na začiatku?

A zrazu mi to došlo! Je to moja PÝCHA! Bola som tak pyšná na to, čo som už dosiahla, pyšná na to, kam som to dotiahla, na moje odhodlanie a vytrvalosť. Pane, prosím, odpusť mi, je mi to tak ľúto, že som bola tak pyšná a arogantná. Bez Neho nemôžme nič činiť! (Ján 15:5) Ježiš, Ty si Autor môjho života, môjho osudu, Ty ma vedieš po všetkých mojich cestách. Ako som tak zúfalo na Neho volala v mojej obývačke, činila pokánie, prosila, nech urobí cestu tam kde nie je, vedela som, že niečo dôležité sa odohráva v mojom srdci. Niečo, čo si budem pamätať po zvyšok môjho života. A že sa k tomuto momentu budem vracať často. V Jeho nekonečnej milosti ma začal premieňať ešte predtým ako som vôbec vyrazila do Afriky.

V ten deň popoludní prišiel poštár s obálkou... a myslím, že bol trochu šokovaný z mojej reakcie, ako som mu vkuse ďakovala, od radosti poskakovala a takmer vyobjímala.. Pán je Ten, kto má môj pas s vízami, On ma posiela na nové miesta, do nových krajín, On mi dáva nové úlohy, On otvára dvere, On má vždy posledné slovo.

Napriek všetkému to bola nádherná lekcia. Po príchode na letisko som si zhlboka vydýchla, mysliac si, že odteraz pôjde všetko hladko. Ten pocit trval len pár minút, kým som nezistila, že na náš let bolo predaných viac leteniek ako je sedadiel, a tak na mňa už neostalo voľné miesto... Ale to je už iný príbeh...