Maličkosti

Približne pred troma rokmi začala moja dobrodružná cesta objavovania, ako priniesť viac Ježišovej lásky na moje pracovisko. Začalo to mojou frustráciou a hrozným pocitom pokrytectva. S mojimi priateľmi – kresťanmi som bola iným človekom ako v práci. Nevravím, že som bola drzá a arogantná voči pacientom a kolegom, ale boli to tie malé kompromisy, keď som sa smiala s ostatnými na hlúpych vtipoch, keď som sa snažila byť za každú cenu cool, a hlavne neukázať svoje skutočné pocity!

V práci som trávila veľa času, ale veľmi som túžila tráviť viac času s Pánom. Keďže Boh je všadeprítomný, logicky som prišla k záveru, že stačí, ak si budem viac uvedomovať Jeho Prítomnosť keď pracujem. Túžila som slobodne hovoriť o Bohu s mojimi kolegami, s pacientmi. No nejak mi to nešlo. Niečo akoby ma držalo späť. Tak som sa spýtala nášho pastora, ktorý sám pracoval niekoľko rokov v nemocnici, čo mám robiť.. Odvetil mi niečo veľmi dôležité: ,, Nemôžeš vstúpiť do nemocnice nepripravená."  V preklade to znamenalo vstávať ráno o hodinu skôr, stráviť ju v Božej Prítomnosti, modliť sa a pýtať sa na konkrétne osoby a situácie, ktoré sa v ten deň vyskytnú. Pretože ak sme pripravení a vieme, čo príde, neostaneme ohromení a neschopní reagovať na dané okolnosti. Super, takže budík sa prestavil na 5. hodinu rannú.. Ale musela som zistiť, či to funguje!

A ono to fungovalo! Ráno, keď som prišla do práce, som mohla cítiť, ako Jeho prítomnosť zaplavila naše oddelenie. Ako Jeho Pokoj, Láska a Radosť boli uvoľnené.  Uvedomila som si, že sama zo seba už neviem pacientom dať lásku, že mi nejak po tých rokoch v nemocnici jednoducho došla. Bola som prázdna. Tak som začal prosiť Pána, nech ma naplní Jeho Láskou k pacientom, k Jeho milovaným deťom. A On to robil, každé ráno. Potom mi začal Duch svätý ukazovať ďalšie praktické kroky.  Napríklad som začala chodiť do roboty o 15-20 minút skôr, a to mi dalo príležitosť hovoriť s mojimi sestričkami ešte predtým ako dorazili prví pacienti. Nebeská atmosféra bola uvoľňovaná, ako som zdieľala moje príbehy s Pánom. A oni potom mohli toto dávať ďalej na našich pacientov. Začali nám hovoriť, aké iné je to na našom oddelení, že sme všetci veľmi milí a že sa už tešia na ďalšiu kontrolu u nás. Uvedomila som si, že Duch svätý je celý deň pri mne, sedí po mojej pravici a je pripravený pomôcť mi. Tak som Mu začala klásť viac otázok. Ako môžem komunikovať Božiu Lásku pacientom? Čo sa mi snaží povedať? A On mi začal dávať jednoduché lekcie.. Ako uprieť celú moju pozornosť na chorých, dívať sa im z očí do očí, nenechať sa vyrušovať počítačom alebo telefónom. Ako som to začala praktizovať, prichádzali ďalšie lekcie. Kedykoľvek s niekým hovoríme, komunikujeme na troch úrovniach – telo, duša a duch. Každý človek, pokiaľ dýcha, má ducha, ktorého mu vdýchol sám Boh pri stvorení. Nemusia žiť podľa ducha, aj tak ho majú. Pretože sme stvorení na obraz Boží, a On je trojjediný, a tak isto sme aj my (telo-duša-duch). Pokiaľ náš duch prekypuje životom, môže prebrať zo spánku a letargie ducha iného človeka. Preto je tak dôležité živiť a starať sa o nášho ducha, nech to stojí čo chce! Je možné stráviť naše životy v neustálom dialógu s Ním?

Boh je verný, ale my sami sme zodpovední za našu konverzáciu s Duchom svätým. On je veľmi plachý a zriedka sám začína rozhovor. Väčšinou čaká, kým sa Ho niečo opýtame. A on začne odhaľovať neslýchané veci. Ale pritom veľmi jednoduché a praktické, ktoré zvládne každý! Ani nemusíme slová vypovedať nahlas, tento dialóg prebieha v mysli. Mnoho ľudí má strach robiť to, čo počujú, vnímajú, pretože si nie sú istí, komu Hlas patrí. Ak daný pokyn je v súlade s bibliou, ak vo vnútri cítim pokoj, niekedy si pýtam potvrdenie, ale súčasne už vykročím. Koniec koncov jasne to rozpoznám podľa ovocia, ktoré bude výsledkom celého procesu. Aj keby to bola moja duševná pohnútka, vždy môžem činiť pokánie a Boh ma rýchle vráti na miesto, kde ma chce mať.  Osobne verím, že je horšie ostať stáť ako vykročiť istým smerom. Lebo chtiac alebo nechtiac môžeme tak ignorovať hlas Ducha svätého a zarmútiť Ho. A je tu nebezpečie, že sa staneme necitlivými na Jeho hlas. Lebo On sa nikdy nevnucuje.