Oddych

„Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!" (Lukáš 10:40) Marta bola tak vystresovaná, že začala Ježišovi hovoriť, čo má robiť!

Pri čítaní slov: Nedbáš, Pane? som si spomenula sama na seba.. Koľkokrát som položila túto otázku Bohu? Pane, nezaujímajú Ťa moje potreby, moje pocity, moja situácia??? My ľudia sme väčšinou príliš rýchli interpretovať veci po svojom.. Na základe našich skúseností, na základe toho maličkého kúska obrazu, ktorý momentálne vidíme.  

,,Ale to nie je fair voči Marte! ", vykríkol jeden mladý muž, keď sme zdieľali tento príbeh na skupinke. Možno preto, lebo som sedela na zemi, možno preto, lebo ma tá otázka podráždila, a možno preto, lebo som rýchlo poprosila Pána, nech ju odpovie za mňa..  Zrazu som pocítila niečo, čo mohla v tú chvíľu cítiť Mária.. Sediac Pánovi pri nohách díva sa na Neho a vidí Jeho nádhernú tvár, visí na každom slove, ktoré vyjde z Jeho úst, vníma každý záchvev Jeho tela.. Všetko okolo nej zmizlo, videla len Jeho.. V miestnosti akoby boli iba oni dvaja, žiadni ľudia, žiadne jedlo, žiadna kuchyňa... len On..

Už som videla mnoho vyhoretých služobníkov, alebo takých, ktorí od toho nemali ďaleko. Je to srdcervúci pohľad. Zabudli sme odpočívať v Jeho prítomnosti. Byť plne pohltení tým, kým On je a aký je. Dokonca sa dokážeme uraziť, keď nám to niekto pripomenie. Je tak veľa práce, ktorá musí byť odvedená! Áno! Určite! Ale nezabúdajme, že keď sa Pán na nás díva, ako prvé vidí naše srdce a nie ruky alebo nohy. Nevidí, koľko sme toho stihli, ako ďaleko sme zabehli, ale skôr Ho zaujíma, koľko lásky sme počas našej práce rozdali. A nemôžme dávať to, čo sami nemáme. Preto je absolútne potrebné nechať sa najprv Jeho Láskou naplniť. Pretože bez Neho nemôžme nič činiť (Ján 15:5) A nič je nič! Heidi Baker neustále opakuje: ,,Všetko ovocie vyviera z intimity." Taká pravda..

Ako som na tým všetkým uvažovala, prišiel mi na um príbeh o márnotratnom synovi. (Lukáš 15). Reakcia staršieho brata je šokujúca! Urazil sa tak, že odmietol otcovo pozvanie na oslavu návratu strateného syna.  Odmietol pozvanie k odpočinku a radosti! Prečo? Prečo bolo jeho srdce tak zatvrdené? Nestalo sa to samozrejme cez noc.. Trvalo roky, kým si vypestoval tento postoj srdca, založený na klamstve, že jeho práca je POVINNOSŤ a nie VÝSADA. Za tie roky stratil tento postoj výsady. Že je v prvom rade výsadou byť synom toho milujúceho, vysoko váženého a štedrého muža. Po druhé, že je výsadou pracovať s ním a nie pre neho, učiť sa od neho, a nie bolestne na vlastných chybách, ako to robil mladší syn. A že mal tú výsadu milovať otca deň čo deň, podporovať ho, starať sa o neho postupne ako mu roky pribúdali a pamäť ubúdala.. Tragédiou staršieho brata je, že si myslel, že toto všetko je jeho povinnosť.

Náš postoj k odpočinku sa bude líšiť podľa toho, či žijeme z povinnosti alebo z výsady. Vyrastala som v rodine, v ktorej osobná sloboda bola vysoko cenená. Takže keď mi 'cudzí' ľudia začali hovoriť, čo mám a nemám robiť, vytvorila som si univerzálnu odpoveď: „Musím len jedno: jeden deň zomrieť. Všetko ostatné je moje slobodné rozhodnutie."

Pochopila som, že je výsadou mať takú rodinu, ozajstných priateľov, kvalitné vzdelanie, dobrú prácu, pekné bývanie.. Ale najväčšou výsadou je byť súčasťou Božej rodiny a pracovať s mojím Otcom, ktorý je v nebi. Tomu sa nič nevyrovná! Vedieť, že nemusím pracovať, ale smiem a môžem pracovať s Ním! A viem, že si môžem bez výčitiek oddýchnuť, keď potrebujem a popýtať si od Otca kozľa na oslavu.. A On nám vždy dá viac ako si pýtame!