Odpúšťajúca Láska

Odpustenie. Náš lístok k slobode. Keď odpustíme, odstránime okovy, ktoré nás držia v minulosti. Lebo zakaždým, keď sa pokúšame pohnúť dopredu, cveng tých reťazí prebudí staré spomienky. A zranení ľudia zraňujú ďalších. Ako kresťania máme tému odpustenie teoreticky zvládnutú, ale stále je pre nás ťažké odpúšťať dobre. Odpúšťať tak ako Pán Ježiš odpúšťa nám. Dokonca sa to modlíme v Otčenáši: odpusť nám naše viny ako aj my odpúšťame vinníkom svojim. Zvyčajne rýchlo doplním riadok: Pane, prosím nauč ma odpúšťať lepšie. Ak nie sme uzdravení, nie sme schopní naozaj odpustiť. Žijeme v padlom svete, takže denne utŕžime nové rany. Niektoré sú len škrabance, niektoré nám prerazia cez srdce. Niekedy si myslím, že cirkev (nie Cirkev) je špeciálne miesto na trénovanie odpustenia.

Pán vo svojej milosti ma začal učiť o odpúšťaní relatívne skoro. Dal mi dve mladšie sestry – dvojičky. Dvojnásobná dávka 😊 Mali ozaj jedinečný dar ma provokovať a zlostiť, ja som si chcela len v kľude čítať knižky. Ale s nimi sa to nedalo! Stále niečo odo mňa chceli, a keď som im to dala, tak to väčšinou zničili alebo stratili. Samozrejme, že som mala vlastný spôsob obrany, väčšinou som ich ignorovala, volala ich deti atď. Postupne som sa naučila im odpúšťať. Každodenne. Inak by som sa s nimi nemohla ani rozprávať. A dúfam, že sa naučili, že nič, čo mi povedia alebo urobia, ma nedonúti ich prestať milovať. Len minulý víkend ma naťahovali, že môj ďalší blog bude určite o veveričke skákajúcej zo stromu na strom. Nič sa nezmenilo. Neskôr som sa naučila odpustiť svojim rodičom (aj keď nás ľúbili nadovšetko, neboli bez chyby), aby sme mohli mať úprimné vzťahy medzi sebou. A samozrejme mne bolo veľa odpúšťané. Najprv sa učíme odpúšťať v rodine.  

Neskôr som sa učila odpúšťať priateľom, kolegom, nadriadeným.. Ak nejaký vzťah škrípal, Pán mi v modlitbe pripomenul, že mám odpustiť. Aby som mohla sa dotyčnú osobu modliť a žehnať jej z hĺbky môjho srdca. Nebola som dokonalá, ale ochotná sa učiť. Po smrti môjho ocka som na Boha zanevrela. V zlosti som Mu povedala veci, na ktoré som nemala právo. Že je krutý, že Jeho slovo nie je pravdivé, a kričala som, aby ma nechal na pokoji. Bola som zranená a hrozné výčitky vychádzali z môjho zlomeného srdca.

Ani nie tak dávno som sa modlila a chcela som znova činiť pokánie. Tak som Bohu povedala, ako veľmi ľutujem všetky tie slová, ktoré som Mu vtedy povedala. Nikdy nezabudnem na Jeho reakciu. Pozrel sa na mňa prekvapene, a so zdvihnutým obočím sa ma spýtal: ,,O čom to hovoríš?" V tom momente som pochopila Jeho odpúšťajúcu lásku. Moje hriechy sú úplne zabudnuté, zmazané, akoby vôbec neexistovali. A On ich už nikdy viac nespomenie. Takto Boh odpúšťa nám, takto veľmi nás miluje. Takto by sme my mali odpúšťať svojim blížnym. Takto sme schopní odpúšťať, len keď pochopíme a prijmeme Jeho odpustenie. Nemôžme dať to, čo nemáme.     

Pane, prosím, nauč nás odpúšťať tak, ako Ty odpúšťaš nám. Zjav nám Tvoju odpúšťajúcu Lásku, pomôž nám ju prijať, premieňaj naše mysle. Chceme milovať tak, ako miluješ Ty.