Duchovný boj

Keď som začala viesť skupinku vo Frankfurte, bola som zhrozená ako málo (my, čo si hovoríme kresťania) vieme o duchovnom boji a ako nás sily temna dokážu paralyzovať. Tak sme sa do tejto témy pustili ako prvej.  Aby sme sa naučili bojovať efektívnejšie ako doteraz. Ako som nad tým tak premýšľala, prečo je mi táto téma taká prirodzená a ako pomôcť iným, Pán mi povedal, že som už ako dieťa dostala dobrý tréning. Ako prosím? Najprv som netušila, čo tým myslí, ale o chvíľu mi to došlo.. 

Vášňou nášho ocka boli psy. Vyrástli sme s nimi. So psami rôznych veľkostí, pováh, potrieb. Od nemeckej dogy až po čivavy. Ale najviac som sa naučila od argentínskych dôg. Patria medzi 5 najnebezpečnejších a najagresívnejších plemien. Sú to lovci, tvrdohlavé, necitlivé psy, ale ich chovanie je dobre predvídateľné. Ocko nám stále dokola hovoril: psy cítia tvoj strach. Nesmieš im ukázať svoj strach, inak ťa napadnú. Ty si pánom situácie. Vždy a všade. Za každých okolností. Si za svojho psa zodpovedná. Ty dávaš rozkazy, oni ťa poslúchajú, nikdy nie naopak. Učil ma o ich inštinktoch, ako im zlé skúsenosti utkveli v pamäti a preto na isté podnety reagujú tak ako reagujú. Učil ma o ich silných a slabých stránkach. Naučila som sa, že ich čuch je omnoho lepší ako môj, ale naopak ich zrak omnoho slabší. Naučil ma pozorne ich sledovať a rýchlo reagovať na každú zmenu v ich chovaní. Naučil ma, ako ich s minimálnou námahou znehybniť. V rodine som okrem ocka bola ako 14-ročná jediná, ktorá ich mala pod kontrolou aj vonku. Pretože ma vytrénoval. Zvykol hovoriť, že mať takéhoto psa je ako vlastniť zbraň. Potrebuješ absolvovať solídny tréning.      

Po mnohých rokoch som užasnutá z toho, ako mnoho dôležitých faktov o duchovnom boji som sa mohla takto naučiť. Teraz by som povedala, že dnešní kresťania ignorujú tri hlavné veci. Po prvé, ako strach doslova otvára brány temnote. Funguje ako magnet pre nečisté sily. Pretože v dokonalej Láske nieto strachu. Keď sa bojíme, zabúdame, že On nás miluje bezpodmienečne a stojí za nami. Po druhé, málo kontrolujeme svoje chovanie, reakcie a hlavne slová, ktoré vypúšťame. V našom jazyku je moc života a smrti. Nie je to iba ČO hovoríme, ale aj AKO to povieme. S autoritou. ZHORA. Psom som dávala príkazy vždy zhora. Už ako malé dieťa. Poslúchali ma, lebo vedeli, kto som. Dobre vedeli, že keby ma neposlúchli, mali by do činenia s mojím ockom. Tretia dôležitá vec je rozlišovanie. Veľa ľudí sa ma snažilo presvedčiť, že rozlišovanie je dar určený pre zopár vyvolených. Nie! Do úrovne svojej autority musíme rozlišovať, inak to neprežijeme alebo budeme ťažko ranení. A to náš nebeský Ocko určite nechce. Raz sme sa modlili za pár ľudí pod vplyvom nečistých síl a vedúci nás chcel upokojiť slovami: Nič sa nebojte, sú to len malé psy. Nerozlišovať alebo podceňovať nepriateľa sa nevypláca. Títo ľudia odišli ako prišli a mne to zlomilo srdce. Musíme vedieť, či pred nami stojí čivava alebo argentínska doga! Náš prístup a bojová stratégia budú úplne odlišné.  

V duchovnom svete sedíme v ponebeských oblastiach s Ježišom, a ak si to uvedomíme a budeme aj praktizovať, budeme hovoriť v autorite Neba. Predstav si to.. Medzi svetlom a tmou nie je žiadna diskusia.. Tak hovor zhora a buď svetlo!