Tichý šepot

Keď som bola nedávno v Jeruzaleme, nanovo som si mohla uvedomiť intenzitu duchovného boja. Unavená z cesty som večer veľmi rýchlo zaspala. O pár hodín neskôr ma zobudilo hlasné volanie muezína z blízkeho minaretu k rannej modlitbe moslimov. Silný mužský hlas sa niesol po celej štvrti a postupne splýval s ostatnými hlasmi z ďalších mešít. Bolo to tak hlučné, že som mala pocit, že stojí s ampliónom v ruke priamo pri mojej hlave.  Hlas bol nástojčivý, vytrvalý až vojenský. Keď som sa pozrela na hodinky a zistila, že je práve 5hodín ráno, čas kedy väčšinou vstávam a modlím sa, cítila som, ako Pán ku mne jasne prehovoril. Že On si takisto každé ráno zvoláva svoje deti, volá ich ale nežným, jemným hlasom. Nikoho neláme, ale dáva nám na výber. Hlas Ducha svätého je veľmi  jemný a nenásilný, ale predsa nás volá do boja. A nielen niekoľkokrát do dňa, ale nás neustále pozýva hlasom tichým, ale plným lásky, aby sme boli s Ním.

V 1. knihe kráľov v 19. kapitole je príbeh Eliáša utekajúceho pred vyhrážkami Jezábel. Vo veršoch 11 a 12 hovorí Boh Eliášovi: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Hospodinom! Práve tade prechádzal Hospodin. Strhol sa mohutný a prudký víchor, ktorý vyvracal vrchy a drvil pred ním bralá. Hospodin však nebol vo víchre. Po ňom nastalo zemetrasenie, ale ani v ňom nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. Po ohni sa ozval tichý a príjemný šepot.”

Nikoho nemôžte prinútiť, aby vás miloval. Ani sľuby, ani vyhrážky nevedia nikoho donútiť milovať. Ale keď rozpoznáme srdce človeka, objavíme jeho vnútornú krásu, jeho milujúce srdce, jeho skutočné zámery, jednoducho sa zaľúbime a začneme túžiť byť s danou osobou viac. Chceme sa jej zapáčiť, chceme, aby bola šťastná, aby jej s nami bolo jednoducho dobre. Takisto je to s Pánom, On nás pozýva spoznávať Ho viac, dívať sa na Jeho krásu, slávu, svätosť, vyhľadávať Jeho prítomnosť, rozprávať sa s Ním, načúvať, čo má na srdci, čo Ho teší, čo Ho trápi, ako vidí naše okolnosti, ako vníma ľudí okolo nás.

Vo svete sú len dve skutočné motivácie našich skutkov. Na jednej strane je to strach, ktorý manipuluje ľudí, aj mnohých kresťanov, ktorý nás núti robiť veci, ktoré robiť nechceme a bráni robiť veci, ktoré robiť chceme. Mnohokrát nás doslova paralyzuje. Často sme hnaní strachom z nedostatku, strachom o svoju povesť, budúcnosť, strachom zo straty niečoho, čo sme možno v skutočnosti ani nikdy nevlastnili. Strach ale veľmi vyčerpáva a postupne z nás berie život. Druhou možnou motiváciou je láska. Keď robíme veci z lásky pre druhého, tak nás to teší, napĺňa, baví nás to. Láska nám prináša radosť a život. Boh nás neustále pozýva do vzťahu lásky s Ním, do vzťahu plného radosti, pokoja, života. Do vzťahu bezhraničnej lásky, dôvery a odovzdanosti.

Dnes je čas vybrať si, ako chceme žiť. Či v strachu alebo v láske. Budeme manipulovať ľudí okolo seba strachom, alebo ich budeme milovať a povzbudzovať a pozývať k tomu, aby aj oni milovali. Milovali toho Jediného, ktorý sa vzdal všetkého pre to, aby mohol byť s nami. Zastavíš sa na chvíľu, aby si počul Jeho tichý milujúci Hlas, ako ťa volá konať skutky lásky? Pán nás vyzýva, aby ten, ktorý počuje Ducha a nevestu hovoriť: Príď!, sám pozýval smädných a hladných k Nemu.

Zjavenie 22,17: „A Duch i nevesta (cirkev) hovoria: Príď! A ten, kto počúva, nech povie: Príď! Kto je smädný, nech príde, kto chce, nech si zadarmo naberie živej vody.”