Príbehy z nemocnice 2

Tento príbeh je pre mňa naozaj vzácny, priam svätý. Už je tomu viac než rok, ale ešte stále stojím  v úžase ako keby to bolo včera. V tom období som viedla malé oddelenie v nemocnici a veľa som sa naučila nie o tom,  ako viesť, ale ako slúžiť iným. Po dvoch rokoch som ale mala pocit, že je čas ísť ďalej. Podľa pracovnej zmluvy som musela ale ešte odrobiť 4 mesiace. To bolo pre mňa sklamaním, pretože to znamenalo pracovať celé leto až konca septembra. Len neskôr som si uvedomila, ako obvykle, že to bolo Jeho časovanie.

Vtedy mamka jednej z mojich sestričiek viedla boj so zhubným nádorom mozgu. Rakovina sa rozšírila do celého tela a ona pravidelne upadala do bezvedomia. Moja sestrička mala 40 rokov, bola ortodoxná veriaca, a tak som jej povedala o uzdravovacích bohoslužbách v našom zbore. A naozaj prišli, mamka trpela silnými bolesťami hlavy a hlasná hudba jej nerobila dobre a po krátkej chvíli odišli. Ešte ako som ju privítala, niečo mi hovorilo, že na tejto zemi nebude uzdravená.

V nemocnici som mala viac a viac povinností, takže som väčšinu času veľmi zaneprázdnená. Jeden piatok popoludní, ako som sa už chystala vyraziť na predvíkendovú vizitu na jednotku intenzívnej starostlivosti, prišla moja sestrička, Jasenka a sadla si na pacientsku stoličku.  Pozrela sa mi do očí a spýtala sa: "Judith, viem, že tvoj  ocko zomrel, keď si bola oveľa mladšia ako ja teraz, a napriek tomu vidím, že si šťastná. Ja ešte stále nie som pripravená nechať mamku ísť. Ako si sa s tým vyrovnala ty?"

Pane, je to možné? Ona si priamo pýta moje svedectvo? V poriadku, mám jej povedať skrátenú alebo plnú verziu? Asi tušíš aká bola Jeho odpoveď.. Ach Pane, prosím, pomôž mi komunikovať niektoré kontroverzné momenty môjho príbehu. A tak som začala. Otvorila som jej srdce a porozprávala všetko, s rizikom, že si o mne pomyslí, že som blázon. Hovorila som jej, že som videla môjho ocka v nebi robiť to, po čom celý život túžil, a to úplne vyliečilo moju dušu (viac sa o tomto dočítate v článku Nebo). Vedela som, že jej mamka je veriaca, že sa spolu modlia.  Povedala som: "Jasenka, tvoja mamka bude robiť v nebi to, na čo bola naozaj stvorená, bude znova môcť robiť to, čo najviac miluje a na tejto zemi už robiť nemôže." Nezabudnem na to, ako sa jej oči plné sĺz rozsvietili a krásne usmiali. "Ja viem, čo bude robiť: pracovať!" A prijala pokoj, ktorý prevyšuje naše pochopenie. Povzbudila som ju, nech sa s mamkou modlí, aby začala čítať bibliu sama pre seba a rozprávala sa s Bohom otvorene o všetkom. Asi o tri dni neskôr jej mamka zomrela.   

Nezabudnem ako Jasenka prišla druhý deň po pohrebe naspäť do práce: s úsmevom! Nedalo mi nespýtať sa Pána, či to trocha neprehnal. Vyžarovala hlboký pokoj, nádej a lásku. Samozrejme, že bola smutná a že jej mamka chýbala, ale veľmi dobre vedela, že je teraz na lepšom mieste, že už netrpí a pracuje spolu s anjelmi! S odstupom času som zistila, že sa stala ešte jedna vec. Akoby sa moja duchovná autorita pre to oddelenie preniesla na ňu. Začala byť oporou ostatným v teame, prinášala svetlo, pokoj a radosť! To naozaj bolo Božie načasovanie. A súčasne som mohla vedieť, že Božia prítomnosť tam ostáva. Jasenka mi povedala, že síce nikdy nebola vedená čítať bibliu sama, začala to robiť! A na poslednom stretnutí môjho teamu snov sme si urobili zopár spoločných fotiek. Jasenka mi ich potom ukazovala: "Pozri sa, ako sa my dve podobáme!" Musela som sa pousmiať, áno, obe sme predsa dcéry, princezné toho Najvyššieho Boha. Takže sme v podstate sestry! Vďaka Ti Pane!