Príbehy z nemocnice I.

Pane! Viem, že si ten istý Boh v Afrike, Ázii a Európe! Nerobíš rozdiely, môžeš urobiť tie isté zázraky tu vo Frankfurte aké robíš denne v Afrike! Viem, že môžeš! Akurát som sa vrátila z  misijnej školy v Afrike, Mozambiku. A naspäť vo Frankfurte, aby kontrast bol čo najväčší, som začala pracovať na privátnej stanici kardiologického oddelenia.. Súkromní pacienti.. Pane, Ty ma poznáš! Pravdupovediac, nikdy to nebola moja obľúbená skupina pacientov. Ale možno je čas sa niečomu naučiť.

Jedného dňa sme prijali na naše pomery nezvyčajnú pacientku. Asi 50-ročná dáma v poslednom štádiu rakoviny pľúc. Choroba sa rozšírila do lymfatického systému, kostí a aj srdca. Keďže onkologické oddelenie bolo plné, a pretože bola privátna pacientka a potrebovala jednolôžkovú izbu,  skončila u mňa.  Bola vychudnutá, krotká, jej pery kvôli nedostatku kyslíka modré. A mala silné bolesti. Aby som bola úprimná, z medicínskej stránky nebola už žiadna nádej. Z jej lekárskych správ som sa nedočítala nič pozitívne. Pomyslela som si, že by bolo rozumné držať si od nej emocionálny odstup,  veď mi tu čoskoro umrie! Vyšetrila som ju, rozprávali sme sa, dobre vedela ako to s ňou vyzerá. A keďže mala silné bolesti, rozhodli sme sa jej dať jej morfium v infúzii. A tak väčšinu dňa prespala. Aspoň sa netrápila.  

Neskôr prišla na návštevu jej rodina a chceli hovoriť s profesorom (o privátnych pacientov sa vždy stará šéf kliniky). Tak sme sa zhlboka nadýchli a vošli. Môjho šéfa som mala naozaj rada. Bol vždy pokojný, veľmi rozvážny a hlavne ľudský. Vo vnútri nás čakal manžel a ich dve dcéry. Obe boli asi tak v mojom veku, jedna z nich vo vysokom štádiu tehotenstva. To bolo pre mňa ako facka! Podobnú situáciu som zažila so svojou veľmi dobrou kamarátkou, ktorá bola tehotná s jej prvým dieťaťom a jej mamka umierala na rakovinu.  Svojho vnuka sa nedožila. Ako som mala túto dôverne známu scénu pred očami, rozhodla som sa bojovať. Bojovať ako som za pacienta ešte nikdy nebojovala. Kým profesor informoval rodinu o vážnosti situácie, ja som sa začala modliť a prihovárať sa. Pane, Ty môžeš urobiť aj tu to, čo robíš v Afrike denne! Prosím, vylieč túto ženu, nemôžem tu len stáť a dívať sa ako umiera!" 

Modlila som sa za ňu každý deň, bolo to jednoduché, pretože väčšinu času spala. Tak som na ňu mohla skladať ruky a v tichosti sa modliť. Každé ráno som sa budila s otázkou, či prežila noc.  Modlila som sa, keď som vchádzala do nemocnice, keď som vstupovala do jej izby ani som nedýchala. Bolo to intenzívne obdobie a trvalo asi dva týždne. Jedno ráno pribehla naša sestrička rýchlo ku mne, v ruke držala chorobopis. Nadšene mi začala rozprávať, ako ráno našli pani sedieť na posteli, úplne pri zmysloch a prosila ich, aby zastavili infúziu s morfiom, lebo jej je z toho nevoľno. A že by si dala raňajky, lebo má hrozný hlad! Tak morfium vypli, či by som to mohla spätne podpísať ako ordináciu. S radosťou! Ponáhľala som sa na izbu a našla som pani s chuťou raňajkovať. Povedala mi, že sa cíti dobre a nemá bolesti. Úžasné! Na oddelení sme mali sviatočnú atmosféru, vo vzduchu bolo niečo nezvyčajné. Prekvapený profesor ma požiadal zorganizovať preklad pacientky na paliatívne oddelenie. Prevzali ju asi tri dni nato. Až neskôr som si uvedomila, že mala asi najbežnejšie nemecké meno (verím, že Boh tým chcel povedať, že toto môže urobiť pro kohokoľvek). Ale pre mňa bolo tým pádom nemožné ju sledovať v našom systéme, pod týmto menom som našla aspoň 30 pacientiek. Nevedela som, čo sa s ňou stalo.

Ale Boh našiel spôsob, ako mi to dať vedieť. Presne o rok neskôr, už som pracovala na inom oddelení, a mala som veľa práce,  keď som začula, ako môj šéf na mňa kričí z druhého konca chodby. "Frau Debreova, Frau Debreova! " To nie je jeho normálne správanie! Oj jej, isto mám riadny problém. Čo som zas zabudla urobiť? Svojimi dlhými krokmi bol o pár sekúnd pri mne, jeho tvár žiarila vzrušením. "Viete koho som práve stretol?" Na základe jeho chovania by som tipovala minimálne premiérku.. "Frau XXX! " Civela som na neho bez slova. "Viete, tá pani s rakovinou pľúc, ktorú sme mali na privátnom oddelení."  Samozrejme, že som hneď vedela, ale stála som ako obarená. Ona žije! "Sprvu som ju ani nespoznal, bola pekne oblečená, namaľovaná, vyzerala naozaj dobre. Hneď mi vynadala, že som ju takmer vyhlásil za mŕtvu. Následne ale podstúpila ožarovanie a je vyliečená!" Profesor čakal na moju reakciu a keď pochopil, že žiadna nepríde, potriasol hlavou a povedal len "toto som ešte za celú moju kariéru nezažil!" (bol už tesne pred dôchodkom) a odišiel. V tú chvíľu som vedela, že za ňu sa modlilo viacero ľudí a bola nadprirodzene uzdravená! A uvidela svoje vnúča! A môj šéf bol svedkom zázraku v priamom prenose! Rozprávala som tento príbeh mojim kolegom a priateľom, aj jednej zdravotnej sestričke v autobuse, ktorá sama je v poslednom štádiu rakoviny. Pretože On môže a vykoná to znova, pretože On sa nikdy nemení. Je len jeden Boh, Boh zázrakov či už v Afrike, Ázii alebo Európe! Ďakujem Ti, Ježiš!