Sloboda

Milujem slobodu!! Dovoľuje mi robiť veci, pre ktoré som bola stvorená; ozvať sa, keď mám čo povedať, smiať sa, keď sa nikto iný nesmeje, tancovať, keď všetci ešte sedia za stolom, spievať, keď je dookola hrobové ticho, byť sama sebou za každých okolností.  Som presvedčená, že za svoju osobnú slobodu musíme bojovať každý sám. História ľudstva je plná bojov za slobodu. Nie je to len jedna bitka, niekedy sú to boje a vojny trvajúce aj niekoľko rokov. Ale oplatí sa vytrvať, tento boj totiž vyhrá každý, kto sa nevzdá. V Jánovi 8:31-32 stojí: „Vtedy povedal Ježiš Židom, ktorí uverili: Ak vy zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a PRAVDA vás vyslobodí.“ Znie to tak jednoducho, lenže to je len začiatok. Verím, že tento verš je jeden z tých “každodenných“, že objavovať a prehlasovať pravdu do našich životov, rodín, vzťahov a národov je naším neustálym poslaním. Je pravda to, čo vnímame my našimi telesnými očami a ostatnými zmyslami, alebo je pravda to, čo hovorí a vidí náš Stvoriteľ? Ak zostanete v mojom slove... 

V mojom boji za slobodu, hneď po objavení pravdy, že Boh ma nikdy neopustil a že Mu na mne záleží, nasledoval ďalší krok zvaný ODPUSTENIE. Niekedy si ani neuvedomujeme, že žijeme v neodpustení, len sa divíme, prečo náš vzťah s dotyčnou osobou nie je taký, aký by sme si priali, prečo sa nám stále obnovujú staré zranenia, prečo sa nevieme pohnúť z miesta. A tak aj ja som asi rok nevedomky niesla so sebou neodpustenie voči vlastnému ockovi (viac blog Zjavenie Jeho lásky). Keď mi to Pán počas modlitby zjavil, ani som o tom počuť nechcela! To nie je pravda! Ja ho milujem a nemám mu čo odpustiť, vravela som Bohu. Však viem, že to neurobil úmyselne, že bol chorý a že s tým statočne dva roky bojoval. Ale po chvíli sa predsa len dostavil ten známy pocit opustenosti a hnevu, že nech je to už akokoľvek, tak nás tu nechal samé ďalej bojovať. Či už za to mohol alebo nemohol, nechal. Keď som si túto potrebu odpustiť mu bez výčitiek svedomia uvedomila, mohla som tak okamžite učiniť. Ako sa v podobenstve o zlom sluhovi (Matúš 18:23-35) píše, neodpustenie nás vrhá do väzenia a vydáva mučiteľom!! Veď nám bolo odpustené tak mnoho, a nevieme iným odpustiť tak máličko? Po tomto vyznaní prišla obrovská úľava, horkosť v mojom srdci sa začala pomaly rozplývať.

Ďalším krokom k mojej slobode bola paradoxne VĎAČNOSŤ. Akonáhle som upriamila svoj pohľad na všetky tie krásne veci, ktoré sme spolu ako rodina zažili, moje oči sa začali otvárať a pocit vďačnosti rástol. Čo živíš, to v tebe rastie. Po nejakej dobe som si uvedomila, že som neskutočne vďačná, že som mala takého otca, akého som mala. Mnohí otcovia nenaučia svoje deti to, čo mňa naučil ten môj za omnoho kratší čas. Milovať život, svoju rodinu, priateľov, prírodu, riešiť ťažkosti s humorom, mať vášeň a nadšenie pre to, čo robíš, tvrdo pracovať, ale aj oddychovať, ceniť si prácu druhých, tešiť sa z maličkostí. Naučil ma, že omnoho väčšia je radosť z dávania ako z prijímania, ako si všímať svoje okolie, nebrať samého seba príliš vážne a hlavne snívať, snívať o veciach, ktoré sa nám zdajú nedosiahnuteľné.

Prečo sa my ľudia neustále sústredíme na veci, ktoré nemáme, o ktorých sme presvedčení, že potrebujeme k šťastiu, veci ktoré majú iní ľudia, namiesto toho, aby sme vnímali a boli vďační za všetko, čo máme: za život samotný, naše telo, zdravie, vieru, rodiny, priateľov, bývanie, dobré jedlo, vzdelanie, slobodu, hudbu, tanec, mier.. keď začnete vymenovávať, neviete skončiť.. Deti v Afrike majú tento postoj srdca a hoci toho po materiálnej stránke majú žalostne málo, sú to najšťastnejšie deti, aké som videla. Na mieste, kde sme boli, jedli každý deň ryžu a fazuľu, a asi raz do týždňa kúsok ryby alebo kuraťa. Keď som sa ich spýtala, aké je ich obľúbené jedlo (toto sa spýta fakt len Európan..), bez váhania odpovedali: ryža a fazuľa! A tak som pochopila, že SPOKOJNOSŤ je kľúčovou podmienkou života v slobode. Ako Pavol píše v liste Filipským 4:11-13: „Lebo ja som sa naučil vystačiť s tým, čo mám. Viem sa aj uskromniť a viem žiť i v hojnosti. Vo všetkom a do všetkého som zasvätený: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť aj trieť biedu. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“