Ži naplno!

Od momentu, ako sa dieťa narodí, rodič si je vedomý, že chrániť svojho potomka je základným prejavom lásky. Ak my, Božie deti Bohu dôverujeme, On nás ochráni. Na mojej ceste životom som zažila Jeho ochranu počas štúdií, na mojich pracoviskách, na cestách alebo pri šoférovaní. Ale tento týždeň som akoby odkryla ešte inú dimenziu. Bola som konfrontovaná s niečím, čo určite nebolo správne. A ja som si musela vybrať a prehlásiť pravdu. Nebolo to jednoduché, ale od samého začiatku jasné rozhodnutie. Tomuto som sa nemohla pokloniť. Aj keby ma to stálo moje miesto. Ako som tak premýšľala, ako komunikovať veci, narazila som na príbeh o Danielových priateľoch - Šadrach, Méšach a Abéd-Negó. Žili v kultúre modloslužby, nemorálnych praktík, ale ostali   pevní a verní svojmu Bohu. Tvárou v tvár stáli pred kráľom Nebúkadnecarom, ktorý im prikázal pokloniť sa pred zlatou sochou. Odmietli to slovami: ,,Kráľ Nebúkadnecar, na to ti nemusíme odpovedať ani slovo. Keď to musí byť, náš Boh, ktorého

Boh, Stvoriteľ. Je najtvorivejšou osobou. A my sme jeho stvorenstvo, takže verím, že my všetci máme úžasný potenciál byť kreatívni. Každý aspoň do istej miery. Pamätám si, ako som raz spochybnila Božiu kreativitu. Bolo to počas konferencie, počas svedectiev, vystúpil na pódium jeden muž a hovoril o vízii, ktorú mal v ten deň. Ako ju popisoval, takmer som prestala dýchať! Totiž presne ten istý obraz (ako ležím na zlatom oltári a horím ako živá obeť pre Boha) som videla ja pred nejakým časom v Izraeli. Myslela som si, že je to tak jedinečné, že ma naozaj šokovalo, keď niekto iný videl presne to isté. Bola som sklamaná. Spýtala som sa Boha prečo mu nedal iný obraz, že som si vždy myslela, že ku nám hovorí individuálne. Povedala som Mu, že som si istá, že má dosť kreativity, aby vymyslel niečo nové. „Áno, mám, ale som limitovaný vašou ľudskou predstavivosťou a interpretáciou symbolov.“     Ou. To dáva zmysel. Došlo mi, že Boh k nám hovorí, aj keď musí prispôsobiť svoj slovník naše

Ján 14, 23: Ježiš mu odpovedal: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok. 2 . Korintským 5, 1-3: Veď vieme, že keď sa tento stánok - náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok, aby sme hoci aj vyzlečení, neostali nahí. Kde je tvoj príbytok? Kde sa cítiš ako doma? Touto otázkou som bola konfrontovaná už mnohokrát. Boli časy, keď som na ňu nemala odpoveď. Kým som nepočula Boží hlas, ako mi hovorí: „Poď domov.“ A tak som sa vydala na cestu. Isto poznáte frázu: Pozvi Ježiša do svojho srdca. Alebo: Otvor bránu svojho srdca a vpusť Ho dnu. Učíme to deti na besiedkach, ale koľkí z nás naozaj žijú v tejto realite? V Židom 3, 6 sa píše, že sme Jeho domom, v Jánovi 14, 23 Ježiš hovorí, že si s Otcom urobia u nás príbytok. Boh túži prebývať v nás! Nie ako dočasný návštevník, akonáhle

Láska sa nevystatuje a nenadúva. Je pokorná a učí nás, ako ostať nízko a ísť pomaly vpred. Veľa som sa o tomto naučila od Daniela, telesne postihnutého bezdomovca z Rumunska. Spôsob, akým sme sa stretli, bol, samozrejme, nadprirodzený. Pán mi ho zvýraznil lúčom svetla ako som išla najfrekventovanejšou ulicou v centre Frankfurtu. Najprv som okolo neho prešla, nevedela som, ako ho osloviť. Bol horúci letný deň, tak mi Pán povedal, aby som mu priniesla vodu. Super! To zvládnem! Sedel na zemi, jeho deformované nohy vystreté pred ním. Tak som si k nemu kľakla a spýtala, či je smädný, či by chcel vodu. Nerozumel mi, a tak som mu ukázala fľašu vody. Prikývol a začali sme sa lámanou nemčinou zhovárať. Potom sme sa najedli a dali kávu. Povedala som mu, že verím v Ježiša, a on, že je tiež veriaci, katolík.   To ma prekvapilo, akosi som predpokladala, že je neveriaci. Myslela som, že je nemožné veriť v dobrého Boha v situácii, v ktorej sa nachádzal. Horko-ťažko mi vyrozprával

Poznáš osobu, ktorá sa správa stále rovnako? Nezávisle od svojich nálad, ťažkostí alebo okolností? Osobu, ktorá je naozaj stabilná? V dnešnom uponáhľanom svete to vôbec nie je jednoduché.. Často reagujeme spôsobom, ktorý neskôr ľutujeme. Apoštol Pavol v 1. liste Korintským v 3 kapitole popisuje prvých kresťanov ako bláznov pre Krista: boli slabí, opovrhovaní, smädní a hladní, bez domova. Ale keď boli preklínaní, žehnali, keď boli prenasledovaní, vytrvali, keď sa im posmievali, odpovedali láskavo. Boli na výsmech celému svetu, až do svojho konca. Ako som čítala tento preklad (New International Version), stále ma prenasledovala otázka, ako to vôbec mohli vydržať. Verím, že tak milovali Pána Ježiša a boli svedkami Jeho nemeniacej sa, vytrvalej láske k nim, že ani smrť nemohla ich lásku k Nemu uhasiť. Som veľmi aktívna osoba, dokonca aj môj šéf s úsmevom pozoroval môj „hyperaktivizmus“, ako to rád nazýval. Milujem byť v pohybe, ako vo fyzickom tak aj v duchovnom svete. Takže pr

Zvykla som si tráviť prvú rannú hodinu s Pánom. Jedného dňa, počas modlitby, som počula inštrukciu pozvať mojich susedov (z 2. poschodia) na večeru. Moja reakcia bola: tak toto neklapne, toto si Pane prepískol. Ale keďže si to Ty, poslúchnem. A dokážem Ti, že to nedopadne dobre. Bola som si istá, že nikto nepríde. Aj tak som napísala pozvánky – pohľadnice s biblickými veršíkmi – s návrhom možných termínov a hodila každému jednu do schránky. Mojich susedov som zbežne poznala, sem-tam sme prehodili pár slov. Až na jedného chlapíka, ktorý býva v opačnom kúte poschodia. Za celé 4 roky som nevidela nikoho z toho bytu vychádzať alebo vchádzať. Na chvíľu ma aj napadlo, či to nie je nebezpečné pozvať cudzieho chlapa k sebe domov.. Ale koniec koncov nebudem s ním sama.      Tak si predstavte moje prekvapenie, keď práve on odpovedal na pozvanie ako prvý. Bol nadšený, napísal, že veľmi rád príde a keď tak sa aj prispôsobí ostatným. Všetci, až na jeden mladučký pár, prijali pozvanie. V ku

Pane, znova? Posielaš mi ďalšie dievča so zlomeným srdcom? Vieš predsa, že nie som žiaden expert v tejto oblasti. Sama som si nikdy niečím takým dramatickým neprešla, tak naozaj neviem, ako jej mám pomôcť. Ale Boh trval na svojom. On totiž nikdy nemení názor na svojich milovaných. Takže som s touto dievčinou strávila takmer celý deň, prechádzali sme sa, rozprávali, smiali, jedli a na konci sme sa modlili. Počas modlitby som videla Ježiša ako je tvárou tvár s týmto dievčaťom, díva sa na ňu tak pozorne, akoby čakal na akýkoľvek náznak želania, ktoré je ochotný jej ihneď splniť. Táto blízkosť a pozornosť sa hlboko dotkla môjho srdca, takže som jej to povedala a obidve sme skončili v slzách. Pane, Ty si to znova dokázal! Myslela som si, že ja slúžim niekomu, a Ty si mi slúžil omnoho viac, ukázal si sa v novej, nádhernej podobe. Štyri dni neskôr, v nedeľu poobede, mi zazvonil telefón. Táto dievčina na druhom konci takmer kričala: ,,Judi, Judi! Neuveríš, čo sa práve stalo!"

Predstav si, že si do niekoho zamilovaná, ale vo vzťahu ostávaš veľmi pasívna. Necháš na partnera, aby robil všetky rozhodnutia, čakáš, kým príde s riešením a potom sa prispôsobíš. Vieš čo sa stane po nejakom čase? Radosť a napätie sa vytratia a začne nudná rutina. Vieš, že on sa postará a on vie, že to bude musieť urobiť. Pán mi hovoril niečo o aktívnej láske. On túži po dynamickom vzťahu s nami, nie po otroctve. Má rád prekvapenia. Miluje, keď k Nemu pristupujeme aktívne. Ako? Chop sa iniciatívy! Vystúp zo svojej zóny komfortu! Povedz Mu, že Ho miluješ, ale potom to dokáž! Lebo láska bez skutkov je mŕtva.    Zakaždým, keď urobíš niečo, čo nemusíš, niečo naviac, malé extra, keď konáš v milosti s niekým, kto si to možno nezaslúžil, miluješ Ho. Zakaždým, keď nakŕmiš fyzicky alebo duchovne hladných, miluješ Ho. Zakaždým, keď odpustíš niekomu, ešte predtým, ako ťa požiada o odpustenie, miluješ Ho. Zakaždým, keď prinesieš pokoj do situácie, miluješ Ho. Zakaždým, keď zaplatíš za ni

Milujem proroctvo o generácii bez mena, bez tváre (nameless, faceless generation). Naozaj verím, že čas služobníkov s veľkými menami pominul a namiesto nich povstanú tisícky malých služobníkov, ktorí budú niesť Jeho svetlo, ktoré bude žiariť tak prenikavo, že ich vlastné tváre nebudú rozoznateľné. Nádherné pozvanie, na ktoré som odpovedala svojím Áno. Ale prednedávnom som si uvedomila, ako moja myseľ ešte musí byť premieňaná, aby som nebola zranená alebo urazená, keď sa ku mne ľudia budú podľa toho aj chovať. Aby som vedela úplne sa zriecť tej potreby „byť uznaná ľuďmi“ a úplne sa uspokojiť s faktom, že On ma pozná. Neuraziť sa, keď ma ľudia budú vyhľadávať kvôli svetlu, ktoré nosím, a nie kvôli mojej osobe. Ani im nemusím byť sympatická, hlavne nech sú schopní vidieť to svetlo. Ako som Pánovi hovorila o mojom boji byť bez tváre a bez mena, opýtal sa ma jednoduchú otázku: „Chceš moje meno?“ V tom momente som vedela, že Jeho meno môžem prijať len v prípade, že sa vzdám svojho s

Posledné týždne som mala ťažké obdobie. Dialo sa veľa vecí, ktorým som nerozumela, mala som zdravotné problémy a moja radosť ubúdala. Vedela som, že sa deje niečo v duchovnom svete. Bojovala som na niekoľkých frontách a strácala som silu. Zjavne robím niečo zle. Je iba jeden spôsob ako nájsť odpoveď. Ľahla som si na zem a povedala Bohu, že nevstanem, kým mi nepovie, čo sa to deje. Netrvalo dlho a On prišiel.   Prišiel ako Bojovník a dal mi vysvetlenie a popis kempu, za ktorý bojujem. Ukázal mi, že Jeho deti sú rozdelené do dvoch táborov. V prvom sú kresťania, ktorí su naozaj slobodní a diabol tam nad nimi nemá absolútne žiadnu moc. V oveľa väčšom druhom tábore žijú kresťania, ktorí ešte veria klamstvám, ktorí sa trápia, aj keď svoj život Bohu kedysi odovzdali. Vnímala som veľmi intenzívnu bojovú atmosféru. Jednotlivci z prvého kempu bojovali a pomáhali svojim bratom a sestrám aby sa stali slobodnými, pravidelne chodili do tohto tábora a vystierali svoje ruky k tým, ktorí stáli

„ Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!" (Lukáš 10:40) Marta bola tak vystresovaná, že začala Ježišovi hovoriť, čo má robiť! Pri čítaní slov: Nedbáš, Pane? som si spomenula sama na seba.. Koľkokrát som položila túto otázku Bohu? Pane, nezaujímajú Ťa moje potreby, moje pocity, moja situácia??? My ľudia sme väčšinou príliš rýchli interpretovať veci po svojom.. Na základe našich skúseností, na základe toho maličkého kúska obrazu, ktorý momentálne vidíme.   ,,Ale to nie je fair voči Marte! ", vykríkol jeden mladý muž, keď sme zdieľali tento príbeh na skupinke. Možno preto, lebo som sedela na zemi, možno preto, lebo ma tá otázka podráždila, a možno preto, lebo som rýchlo poprosila Pána, nech ju odpovie za mňa..   Zrazu som pocítila niečo, čo mohla v tú chvíľu cítiť Mária.. Sediac Pánovi pri nohách díva sa na Neho a vidí Jeho nádhernú tvár, visí na každom slove, ktoré vyjde z Jeho úst, vníma každý záchvev Jeho tela.. Všetko okolo nej zm

Posledných niekoľko týždňov mám pocit, že Pán chce hovoriť o búrkach. Ale inak. Aktuálne v Európe veľa pršalo, včera vo Frankfurte doslova lialo. Celý deň tma, ťažký vzduch, ani vánok. Popoludní niekoľko hodín hrmelo a blýskalo sa, až kým sa konečne spustil hustý dážď. Akurát som bola v aute na ceste domov, zaparkovala som a čakal niekoľko sekúnd.. Žiadna zmena..   Bez šance dostať sa z tohto suchá.   Akonáhle som si to uvedomila, vyzula som nové topánky a pripravila sa na sprchu. Voda bola všade! Ale ja som si to vychutnávala, bolo to divoké, osviežujúci, prebralo ma to viac k životu. Ako som utekala do domu, rovnakým smerom bežal mladý muž, ktorý celý čas hlasne nadával. Búrky sú nevyhnutné v našich životoch, otázkou ostáva ako sa v nich zachováme. A to určujeme len my. Je mnoho biblických veršov o tom, ako Pán Ježiš upokojil búrky, ale urobil to len keď ho na smrť vystrašení ľudia o to požiadali. Ako učeníci na lodi (Matúš 8, 26). Iné verše ale hovoria o tom, že Boh je naši

Včera som si po práci na chvíľu zdriemla. Nečakala som, že za sa mi bude zdať tak živý sen...   Snažila som sa uniknúť nejakým ľuďom, keď som zrazu zbadala starý vidiecky dom. Vyzeral ako vhodné útočisko, tak som do neho rýchlo vbehla. Na moje prekvapenie v ňom bola moja babička, z mamkinej strany. Naša milovaná Nagyika (krátka verzia maďarskej nagymamy). Ani sme nemuseli nič hovoriť, jednoducho ma objala a ja som cítila, ako ma jej láska upokojuje. V tom okamihu všetko ostatné prestalo existovať. Bola som bezhranične milovaná jej čistým srdcom, v Božej prítomnosti, ktorá bola takmer hmatateľná. Chcela som tam ostať navždy. Ale cítila som, ako mi bez slov hovorí, že je čas ísť. Pomaly, veľmi pomaly som sa prebúdzala. Keď som konečne úplne precitla, uvedomila som si, že tú Lásku už necítim. Nemohla som si pomôcť, nekontrolovateľne som vzlykala dobrú polhodinu. A aj teraz, ako to píšem, mi slzy stekajú po tvári. Každý, kto ju poznal, pochopí. Naša Nagyi bola pevný základ, skala

Toto je príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí sa kedysi do seba zaľúbili, vzali sa a začali spolu žiť. Na začiatku bolo všetko veľmi vzrušujúce, ale po pár rokoch.. nastal každodenný život.. Ona sa ráno už nebudí na jeho bozk, ale na najhlasnejší budík, ktorý majú v dome. Hneď potom sa náhli do kúpeľne a skrášľuje sa pre svet vonku. Medzitým milujúci manžel pripravil spoločné raňajky, sedí pri stole a čaká na ňu. Ale ona si len v rýchlosti vezme kávu, a vypije ju, kým si obúva topánky.   Následne opúšťa dom so slovami: „Prepáč zlatko, musím utekať, inak prídem neskoro do práce." Počas dňa je tak zaneprázdnená pracovnými povinnosťami, že ani nevníma zvonenie vlastného telefónu.. Jej manžel sa jej snaží dovolať. Ak náhodou zdvihne, povie mu, že mu zavolá naspäť, keď bude mať čas, ale nikdy sa tak nestane.. Po práci má vždy dôležité stretnutie, alebo aspoň večeru s niekým, kto je dôležitý. Keď konečne príde domov, nájde všetko pripravené na romantickú večeru, jej manžel trpezlivo

Približne pred troma rokmi začala moja dobrodružná cesta objavovania, ako priniesť viac Ježišovej lásky na moje pracovisko. Začalo to mojou frustráciou a hrozným pocitom pokrytectva. S mojimi priateľmi – kresťanmi som bola iným človekom ako v práci. Nevravím, že som bola drzá a arogantná voči pacientom a kolegom, ale boli to tie malé kompromisy, keď som sa smiala s ostatnými na hlúpych vtipoch, keď som sa snažila byť za každú cenu cool, a hlavne neukázať svoje skutočné pocity! V práci som trávila veľa času, ale veľmi som túžila tráviť viac času s Pánom. Keďže Boh je všadeprítomný, logicky som prišla k záveru, že stačí, ak si budem viac uvedomovať Jeho Prítomnosť keď pracujem. Túžila som slobodne hovoriť o Bohu s mojimi kolegami, s pacientmi. No nejak mi to nešlo. Niečo akoby ma držalo späť. Tak som sa spýtala nášho pastora, ktorý sám pracoval niekoľko rokov v nemocnici, čo mám robiť.. Odvetil mi niečo veľmi dôležité: ,, Nemôžeš vstúpiť do nemocnice nepripravená."   V preklad

Tento príbeh je pre mňa naozaj vzácny, priam svätý. Už je tomu viac než rok, ale ešte stále stojím   v úžase ako keby to bolo včera. V tom období som viedla malé oddelenie v nemocnici a veľa som sa naučila nie o tom,   ako viesť, ale ako slúžiť iným. Po dvoch rokoch som ale mala pocit, že je čas ísť ďalej. Podľa pracovnej zmluvy som musela ale ešte odrobiť 4 mesiace. To bolo pre mňa sklamaním, pretože to znamenalo pracovať celé leto až konca septembra. Len neskôr som si uvedomila, ako obvykle, že to bolo Jeho časovanie. Vtedy mamka jednej z mojich sestričiek viedla boj so zhubným nádorom mozgu. Rakovina sa rozšírila do celého tela a ona pravidelne upadala do bezvedomia. Moja sestrička mala 40 rokov, bola ortodoxná veriaca, a tak som jej povedala o uzdravovacích bohoslužbách v našom zbore. A naozaj prišli, mamka trpela silnými bolesťami hlavy a hlasná hudba jej nerobila dobre a po krátkej chvíli odišli. Ešte ako som ju privítala, niečo mi hovorilo, že na tejto zemi nebude uzdrav

Pane! Viem, že si ten istý Boh v Afrike, Ázii a Európe! Nerobíš rozdiely, môžeš urobiť tie isté zázraky tu vo Frankfurte aké robíš denne v Afrike! Viem, že môžeš! Akurát som sa vrátila z  misijnej školy v Afrike, Mozambiku. A naspäť vo Frankfurte, aby kontrast bol čo najväčší, som začala pracovať na privátnej stanici kardiologického oddelenia.. Súkromní pacienti.. Pane, Ty ma poznáš! Pravdupovediac, nikdy to nebola moja obľúbená skupina pacientov. Ale možno je čas sa niečomu naučiť. Jedného dňa sme prijali na naše pomery nezvyčajnú pacientku. Asi 50-ročná dáma v poslednom štádiu rakoviny pľúc. Choroba sa rozšírila do lymfatického systému, kostí a aj srdca. Keďže onkologické oddelenie bolo plné, a pretože bola privátna pacientka a potrebovala jednolôžkovú izbu,   skončila u mňa.   Bola vychudnutá, krotká, jej pery kvôli nedostatku kyslíka modré. A mala silné bolesti. Aby som bola úprimná, z medicínskej stránky nebola už žiadna nádej. Z jej lekárskych správ som sa nedočítala nič